Jesenné popoludnie v parku. Unavené slnko ma nabíja zlomkom energie, ktorá mi tak chýba. Pozorujem svojich synov, ako sa naháňajú po tráve a sledujem pritom hodinky.
Ešte pár minút a musím ich odtiahnuť domov. Po ceste nakúpiť, usmoliť nejakú večeru, vykúpať, uložiť. Nikdy nekončiaci stereotyp. Šesť rokov doma sa zdá byť ako celá večnosť, ktorá premenila vždy usmiatu a šarmantnú mladú ženu na niečo iné, čo už nie som ja. Už ani neviem, kto som. Mama ---- to je asi tak všetko.
Je čas ísť. Zavolám na synov, ale ani jeden z nich nereaguje. Unavene k nim vykročím a už podvedome sa pripravujem na zápas, ktorý sprevádza každú našu cestu domov. Starší ako tak poslúchne, ale mladší začne kopať, hádzať sa o zem, mlátiť okolo seba. Už to neriešim, rezignovala som dávno a teraz len čakám, kedy jeho vzdor skončí. Držím ho v pevnom objatí a periférne zazriem uprený pohľad ženy naproti.
Je v žltom. Sako moderného strihu, vysoké podpätky, zladená kabelka. Dokonalosť v žltom. Jej uprený pohľad ma núti sklopiť oči, Lukáš cíti moju neistotu a bráni sa ešte viac. Podľahnem známemu návalu zlosti na všetkých a na všetko a dám mu dve silné rany na zadok. Spustí obrovský krik a žena v žltom sa okamžite zdvihne a rýchlo odkráča preč. Chápem. Nechce sa jej sledovať neschopnú matku a jej nezvládateľné deti. Vráti sa asi do svojho rovnako dokonalého bytu, kde pravdepodobne zalezie na hodinu do vane alebo pôjde na skvelú večeru so skvelým chlapíkom. Ja nie. Ja budem doma, snažiac sa nejako prežiť tento deň a nakoniec upadnúť do prerušovaného spánku. Ťahám deti za drobné rúčky domov a na jednu čiernu mikro-sekundu zatúžim, aby neboli…..
Iný čas, iná lavička. Žena v žltom sleduje zapadajúce slnko. Pritiahne si sako bližšie k telu a zachveje sa. Nie od zimy. Myslí na tú unavenú, vysilenú matku, na jej synov a na to, ako ich dnes večer kŕmi, kúpe a ukladá spať.
Zdvihne sa, podpätky sa jej zaboria do mäkkej pôdy. Podíde bližšie k malému náhrobnému kameni. Keď zapaľuje sviečku v tvare anjela, po tvári jej stečie obrovská, nemá slza….
Komentáre